Recenzia: Nehanební bastardi

Tarantino využil to, čo vie

A dokazuje to každým záberom. Na prvý pohľad mlátička plná akčných scén, na ktorú ste sa prichystali z ukážok a plagátu sa v prvej kapitole (je ich celkom 5) premení na film s vážnym podtónom. Keďže sa píše rok 1941 a sme vo Francúzsku, Nemci sa zaoberajú lovom židov. Práve pod prezývkou “Lovec židov” sa nám predstaví hlavný záporák Hans Landa (Christoph Waltz). Tento pán narobí problémy v nejednej kapitole filmu a vedzte, že by ste ho v reále nechceli stretnúť (a nemusíte byť ani Žid). Už teda na začiatku dominuje napätie a vy sa tešíte na príchod Bastardov, aby to tu dali do poriadku. No ich príchod zatieni zaujímavejší príbeh. Je to osud židovky Shosanny Dreyfus (Mélanie Laurent), ktorá sa nechcene zapletie (v dobrom!) s mladou vojensko-filmovou hviezdou Fredrickom Zollerom, ktorý túto židovku privedie až k samotnému Goebbelsovi. Po týchto napätých scénach budú nehanebné činy bastardov pôsobiť odľahčujúco (no v plnej krutosti a morbidite) a predstavia nám, kto je kto a kto čo vie. Na čele stojí Aldo Raine (Brad Pitt), ktorý je typický Yankee zmiešaný s Apačom. Svojím americkým prízvukom očarí najmä pri imitácii taliančiny. Každá postava, až na neohrabaného (i herecky) Eli Rotha, ktorý vďaka pôvodu a priateľstvu s režisérom (ináč si to neviem vysvetliť) “zapadol” do radov tejto krutej a vypracovanej jednotky, žije svoj vlastný zaujímavý anti-fašistický život, a vracia úder po svojom. Tarantino sa skutočne vyhral so scenárom a kto vie, čo všetko do filmu nedal.

Príbeh sa radí do kapitol, ktoré ponúkajú inú kvalitu, iný štýl a iné pocity. Od bravúrnej prvej kapitoly “Kde bolo tam bolo v nacistami okupovanom Francúzsku” cez pomerne tradičné Tarantinove “voloviny” pri predstavovaní bastardov až k finále, ktoré nám vypáli rybník poznania (!). Tie najlepšie kapitoly spája jedno meno, spomínaný Christoph Waltz, Rakúšan, ktorý predviedol Američanom tu pravú hereckú propagandu! Ďalším originálnym a u Tarantina bežným javom je cit pre soundtrack. Hudba asociuje rôzne filmové žánre, a začujeme i metalové sólo. Humor, hoc niekedy očakávaný a prvoplánový, vychádza najmä zo situácií pri rozhovoroch, kde vďaka rôznym jazykom vznikajú zaujímavé slovné hračky. Interná narážka (odkazujúca napr. na počiny novej ríšskej kinematografie) tiež poteší i keď si ju nezainteresovaný divák nevšimne. Čo si isto každý všimne je to, že film dodržuje čisto “tarantinovský” štýl a môže nadobúdať dojem, že je to len kópia predošlých režisérových filmov. Našťastie je to tak. Pretože to čo Quentin robí, aj vie.

Fotogaléria:

Mélanie Laurent ako krásna židovka

Hansa Landu v podaní Christopha Waltza by ste nechceli stretnúť

Aha, ja mám nožík...

Eli Roth hral presne tak ako vyzerá na tomto obrázku

Pomsta je sladká a červená

inglourious basterds plagát

Brad Pitt je šéf bastardov