Recenzia: Pokoj v duši

Roky o tom istom…

K tomuto filmu som sa dostal až po dlhšej dobe, keď už v multiplexoch film nebeží a pesnička sa pomaly vytráca z rádií. Ovplyvnený názormi známych a atmosférou Kirschnerovej skladby som film bral ako možný krok kupredu. Omyl. Zase sme tam kde sme boli.

Režisérovi Vladimírovi Balkovi sa nepodarilo skĺbiť jeho skúsenosti dokumentaristu s hraným filmom a tobôž s drámou! Chýba tu jednota rozprávania. Film prakticky nie je filmom ale akousi exteriérovou inscenáciou natočenou reportážnym štýlom, kde kamera nevie, čo skôr. Raz pokojne, raz rozstrasne, potom jazda, či “umelecký” zoom. Toto isté platí pre herecké výkony, ktoré kopírujú spomínané výkyvy snímania. Roman Luknár vedie, pretože sviňa sa hrá ľahšie. Hlavný hrdina Tóno (Attila Mokoš) je taký nemastný neslaný, i keď s uveriteľnými scénami, hlavne tam kde nemá dialógy:). Najhoršie dopadla jeho žena Mária (Helena Krajčiová), ktorá si to akoby odskočila odohrať z divadla a text si pozerala v aute smerom do dediny Čierny Balog, kde sa film nakrúcal.

Príroda tu mala mať druhú hlavnú rolu, no okrem pár panorám, scény pri drevách a línie s jeleňom som sa tej prírody nedočkal. Film ako celok funguje, hlavne v spojení s dlhoročnými priateľstvami hl. hrdinu, a dodá nám skratkovitú a scénkoidnú ale predsa len nejakú informáciu o prostredí, živote, tak krutom a hnusnom, kde márne hľadáte východisko. Príbeh tu aspoň je. Osud hrdinu tiež, no spracovanie a doladenie tejto story je na typicky našej úrovni, ktorá by sa úspešne uplatnila tak v TV. Jednoducho je to obyčajný film, s ktorým podarená titulná pieseň nemá nič spoločné, akurát vám skráti počas titulkov cestu zo sedadla von z kina.

Fotogaléria:

Traja kamaráti

pokoj_v_dusi plagát

Roman Luknár

most Apollo

mieril do čierneho