Recenzia: Listy pre Júliu

Romantika inšpirovaná Shakespearom

Názov filmu odkazuje na tradíciu, ktorú vo Verone praktizujú domáce ženy i turistky. V listoch prosia o radu Júliu Capuletovú sťaby pravú odborníčku na citové vzťahy (opodstatnené očakávanie vzhľadom na jej vek i spôsob odchodu z tohto sveta).

Do Talianska prichádza na „predmedové týždne“ aj Američanka Sophie so svojím snúbencom. Toho však ako budúceho šéfkuchára vlastnej reštaurácie zaujíma talianska kuchyňa a Sophie si tak musí vytvoriť náhradný program. Príde sa pozrieť aj na múr so zaslzenými odkazmi a sleduje ich ďalší osud. Ako budúcu novinárku (v New Yorkeri zatiaľ iba overuje fakty a jej písací talent ostáva ukrytý) ju zaujíma, čo sa s listami deje a prichádza až do kancelárie „Júliiných sekretárok“, ktoré odpovedajú každej žene. Raz objaví obálku starú päťdesiat rokov a odpíše jej odosielateľke. Netuší, že v nej vyvolá staré spomienky a že táto šesťdesiatročná Angličanka sa rozhodne do Talianska vrátiť a svoju stratenú lásku nájsť. Sympatickú Loraine sprevádza jej šarmantný vnuk Charlie, a tak sa všetci traja vydajú hľadať Lorenza.
Cieľovú skupinu Listy pre Júliu potešia. Dej sa odohráva v starobylom prostredí a medzi vinohradmi, ktoré sa hmýria krásnymi bytosťami. Čakáte, kedy stará pani konečne nájde stratenú lásku a kedy si Sophie prizná, že ten pravý nie je jej snúbenec ale niekto iný. Všetky kroky sa dajú ľahko predpovedať a nechýba ani balkónová scéna, ktorá viac ako zimomriavky spôsobí rozpaky. Za všetko hovoria posledné vety po páde hlavného hrdinu:
- Môžeš sa hýbať?
- Jediné, čím teraz môžem hýbať, sú moje pery.

Fotogaléria:

Muž pre Júliu

Listy pre Júliu plagát

Dopisy pre Júliu

Letters to Juliet