Recenzia: Mama Gogo

Island kritizuje vlastné rady.

Nielen slovenská kinematografia sa ocitá v troskách. Problematiku kinematografie na Islande, nevšímavosť ľudí, hlúposť a pretvárku spracoval aj Fridrik Thór Fridriksson. Jeho tragikomický príbeh o neúspechu vo filmárskej obci a strácaní matky je prijemným nadhľadom na realistickú súčasnosť. Ale ani samotný film sa nevyhýba problémom a ťažkostiam. Žeby len predsa cenzúra z vnútra?

Fridrik Thór Fridriksson zavŕtal do svojho osobného života. Vrátil sa dvadsať rokov v čase, do obdobia kedy jeho film Deti prírody (Börn náttúrunnar, 1991) bol nominovaný na Oscara v kategórii cudzojazyčný film. Autobiografické prvky sú zároveň zasadené do smutného obdobia jeho matky, ktorá postupne stráca zdravý rozum. Alzheimerova choroba ju doslova ovládla. Problém nakoniec rieši rodina domovom dôchodcov. Návraty pamäte jej dodávajú ešte stále odvahu byť nepríjemnou a sebestačnou. Ale aj tak ju zdravý rozum už nadobro opustil. Začína žiť život, ktorý nedokáže pochopiť nielen ona sama ale ani jej okolie.

Fridrik Thór Fridriksson nezobrazuje len realitu, ale siahol aj do nadpozemského života. Života po smrti a tesne pred smrťou. V čase, keď je mama Gogo už chorá, zažíva reálie návratov jej mŕtveho manžela. Ten ju vedie poslednými krokmi života a je akýmsi sprievodcom príbehu. Na druhej strane sa dá jeho postava chápať aj ako svedomie, ktoré sa snaží ukončiť život na Zemi s poslednou pokorou a poslednou rozlúčkou toho, čo odchádza.

Výnimočná rovina filmu je vyobrazenie nevšímavosti si skutočnosti. Skoro tak isto, ako sa to deje aj v dnešnej dobe. Mladý režisér točí film o živote starých ľudí na Islande. Na jednej strane sa snaží im nahovoriť, že pocítil ťažobu ich života. Ako správny režisér sa čo najväčšmi snaží vcítiť do deja vlastného diela. Pritom mu uteká tá najbližšia podstata, podstata starnúcej matky. Jeho alibizmus dosahuje hranice nielen osoby samotnej, ale v rámci spoločnosti dosahuje až hranice ľudstva.

Napriek tomu, že si film v tomto prípade našiel ozaj nádherný námet, jeho spracovanie po stránke scenáristickej sa dá hodnotiť ako priemerné. Na tak známeho islandského režiséra očakávate niečo výnimočné. No používa nielen klišé zábery, ktoré sú síce famózne, ale sú tiež neustálym opakovaním autorovej tvorby. Začiatok filmu pracuje neuveriteľne s humorom. Nálady, pocity, smiech. Naraz sa tento pocit vytráca. Aj keď je to tragikomédia, nemal upustiť do konca filmu od humoru a nadhľadu na dobu. To že chcel vyjadriť poctu svojej matke by ešte umocnil jemný humor. Ten plytký, ktorý použil režisér, tomu nenasvedčoval.

Po hereckej stránke mama Gogo (alebo babička Gogo (Kristbjörg Kjeld)) zvládla svoju rolu bezchybne a v rámci ocenení by si zaslúžilá vysokú poctu. Podobne sa ukázali aj ostatní herci, ale jej hlavná rola je neprehľadnuteľná. Na záver jeden malý pohľad do filmu. Keď sa navracia z nemocnice, kedy sa jej ani nie –násť ročný vnuk opil, zastaví ju polícia. Požadujú od nej aby fúkla do alkohol testeru. Namerajú jej slušnú hodnotu. Chce sa z toho dostať, tak povie, že je prístroj pokazený. A nech ho skúsi na chlapcovi, ktorý nafúkal dozaista viac ako jeho babička Gogo. Nakoniec po zhodnotení, že je dieťa opité bol prístroj považovaný za pokazený.

Fotogaléria:

Mama Gogo alias Kristbjörg Kjeld

Časy sa menia.

Ale aj tak sa vedia navrátiť v správnu chvíľu.

Len v prípade, že mi vrátite môj zlatý náramok.

Mamo, vypočuj si to.

poster1

poster2