Recenzia: The Artist
Film už šliape Oscarovi na hlavu.
Najlepší útok na Oscara je vzdať „hold“ filmu spôsobom, na ktorý nemôžete povedať ani štipku zlého slova. Po tom ako sme na Slovensku mohli zhliadnuť sedem filmov z nominácií na Oscara v kategórii najlepší film, chýbajú už len dva: Extremely Loud & Incredibly Close a War Horse. No žiaľ ani jeden z filmov veľmi nezamieša kartami tohtoročného Oscara (podľa neoficiálnych správ). A teraz tu máme film The Artist, ktorý získal 5 sošiek, vrátane tých za najlepší film, réžiu a naj herca.
Michel Hazanavicius pracoval s Jeanom Dujardinom už niekoľkokrát. Zatiaľ mu to s ním vždy vychádzalo a nemal prečo meniť svoju domovskú „hviezdu“. Jean Dujardin, Michel Hazanavicius a Bérénice Bejo sa spoločne preslávili už v komédii Agent 117. Tentoraz sa nevybrali až tak odlišným smerom (komediálny žáner filmu ostáva), no natočiť čiernobiely film zasadený do obdobia, kedy ešte nefungoval zvuk, dáva predsa len celému filmovému štábu trochu strachu na dušičke, ako to dopadne. S takým istým pocitom vstupujete do kina na tento film aj vy.
Píše sa rok 1927. Hollywood stále ovládajú nemé filmy. Len pár vyvolených hercov si môže dovoliť luxusný život. Medzi nich patrí aj George Valentin (Jean Dujardin). Rozpoznáte ho hneď na prvý pohľad, skoro ako Charlieho Chaplina. Jeho výzor zdobia vždy upravené fúzy, biely motýlik na bielom límci a elegantný frak. Nie je to len hviezda filmu, ale tiež hviezda elegancie a mravov. Zovšadiaľ sa na neho usmieva vlastná tvár z plagátov jeho filmov. George pracuje pre spoločnosť Kinograph, ktorému velí Al Zimmer (John Goodman). No aj Kinograph zasiahne jedna z najväčších filmových zmien. V roku 1929 ruší natáčanie nemých filmov a prechádza k zvukovému filmu. George si myslí, že to nemá budúcnosť a za vlastné peniaze natáča ďalší svoj film. To už registruje mladú vychádzajúcu hviezdu Peppy Miller (Bérénice Bejo), ktorá sa stáva miláčikom publika práve vo zvukovom filme. Peppy Miller sa s Georgem stretla ešte v roku 1927, kedy ju dav vytlačil k samotnému hercovi. Ten ako správny komik a herec urobil z danej situácie veľkolepú zábavu. Bol to okamih, kedy sa Peppy do Georgeho zamiluje. Herec stráca slávu, svoj majetok a život už len vníma. V záchvate zúrivosti podpáli svoj dom a dostáva sa tak do opatery slečny Peppy.
Poviete si, „čím ma môže takýto film zaujať. Nemé, čiernobiele, trápne, dlhé a nereálne…“. Nie! Film konečne po dlhom čase ukazuje presne to, na čo filmový svet zabudol. Miesta vo filme, ktoré sú hluché, bez výrazného hereckého nasadenia herca, bez gestikulácie. Práve tento film navracia vnútorný pocit. Pohladenie prostredníctvom obrazu. Radosť, smútok, strach, úzkosť, výsmešok, to všetko musí správny herec vedieť zahrať. Veľakrát sa stane že herec nie je presvedčivý, pritom scenár je vynikajúco prepracovaný. Z toho citovo-psychologického hľadiska film veľmi dobre zachytáva jednotlivé situácie. Ale len z tohto hľadiska by film nebol navrhnutý na Oscara. Film je veľkou symbolikou filmu ako takého. Len samotné použitie psa plemena Russell je symbolikou samou o sebe. Ak si pamätáte, tak takýto pes sedel pred gramofónom a pozeral do načúvacej časti. Je to mala skrytá symbolickosť, ale pre tento film je obrovská.
MOJE POCITY:
Film to vytiahol na tie najvyššie priečky v rámci odovzdávania cien americkej Akadémie filmových umení a vied. Príbeh je jednoduchý, dá sa pri ňom elegantne relaxovať a aspoň na chvíľu vás vráti do dôb minulých.
Hodnotenie:
Ohodnoť film aj ty!
Tvoje hodnotenie: 
(9 hodnotení, priemer: 7.89 z 10)
TRAILER:
Fotogaléria:
Kam to len speje.
Niečo nové na starý koniec.
No už poď z pódia, mrcha.
A teraz som slávna.
Jean Dujardin a Russell
Ach ta láska.
The Artist.
