Recenzia: Volám sa Oliver Tate

Moderný anglický film nadväzuje na svojich predchodcov

Každý z nás má svoj avantgardný životný vzťah. Každý sa k nemu akosi dopracuje. A zväčša je to najkrajšie obdobie v celom živote. Kto ho nemá, musí si naň počkať (možno dôjde). To ale Olivera Tata netrápi. On tento vzťah zažil, a už je len na dvojici, ako sa dokáže problémami života, snov a reálií prepracovať ku krásnemu koncu, ktorý nakoniec budete snívať za Olivera. Anglická dráma s prvkami ostrovanského humoru dokáže očariť a taktiež navrátiť do minulosti, z ktorej si naraz budete pamätať tie najkrajšie spomienky. Asi je to kúzlo samotného Richarda Ayoadeho.

Mnohých určite prekvapil autor tohto filmu, režisér a herec Richard Ayoade, známejší skôr zo seriálu IT Crowd, kde hrá postavu Mossa. Pre Richarda je to prvý celovečerný režijný debut a v porovnaní s takou hviezdou, akou je Angelina Jolie, nepadol do útrob všemocnej osoby. Proste točil film o živote, skutočnosti, reáliách bez všemocného podtextu pátosov a klišé. Týmto si určite otvoril ďalšie dvierka na svojej tvorbe a aj keď sa už IT Crowd nebude ďalej točiť, má cestu otvorenú aj v tomto smere. A dokonca ho tento mesiac uvidíme aj vo filme Susedská hliadka.

Oliver má pätnásť rokov. Na svoj vek je trochu vyspelejší, vníma citmi, hovorí očami. Jeho život naberá na nových obrátkach, pretože má dva ciele. Jeho matka sa začína opätovne stýkať s jej prvou láskou Grahamom. Ide o iluzionistu, mysliteľa a vesmírneho človeka v jednom. Dokáže si omotať Oliverovu matku “okolo prsta“, aj po toľkých rokoch, vo chvíli, keď ho opúšťa priateľka Kim-Li. Jeho otec tento problém vníma, ale nerieši ho. Práve na ňom je krásne zobrazený pocit bezmocnosti a viery v to, že raz sa všetko vráti do starých koľají a že rodina opätovne zasadne ako jeden celok. Problém postavenia sa veciam má Oliverov otec už od detstva a podobný syndróm má aj Oliver. Zakomplexovanosť je jeho druhé meno, no Oliver sa tomuto problému stavia. Buráca a ničí mosty, aj keď to nevychádza podľa plánov. Druhou otázkou, ktorú Oliver rieši, je jeho čerstvý vzťah s Jordane. Dievča nie najkrajších proporcií očaruje chalanov v škole. Doslova ju berú ako „šľapku“. Ale ak s ňou niekto chodí, chce si ju udržať. Je nekonvenčná a plná prekvapení. Jej svet sa prevteľuje do jej správania, čo nakoniec Oliver zisťuje, keď sa dozvedá, že jej matka má nádor na mozgu. Pod ťarchou týchto dvoch hlavných problémov Oliver osobnostne prepadá, v tomto momente ale nie je všetkému koniec.

Všimol som si, že mnoho jedincov prirovnáva film Submarine k filmu Harold a Maude. Žiaľ tento postreh musím odmietnuť. Kým jeden film je plný optimizmu, nádejí a radostí, druhý sa snaží zamerať skôr na tie negatívne stránky života. A ten kúsok toho šťastia Vás naraz privedie do Vášho detstva, do prvých vzťahov a pocitov. Ani humor nie je zobrazený podobným štýlom v oboch filmoch. V Submarine je predsa len o čosi nevýraznejší, bezduchý a skôr upokojujúci. Ide o špecifický formát humornej situácie, ktorý ako samostatnosť obrazu nevyjadruje takmer nič. A práve tu vzniká jeden z podstatných nedostatkov. Aj napriek filmu ako komplexnému celku sú jeho jednotlivé komponenty nezaujímavé. Výpovedná hodnota tu je, ale ani zďaleka nedobieha Až vyjde mesiac (Moonrise Kingdom) Wesa Andersona. Aj napriek tomu nesie iné duchovné hodnoty mladého človeka, ktorý stojí medzi niekoľkými životnými blokmi, už spomínaných rodičov a Jordane. Je to moderná realistická dráma, ktorá sa aj bez špecifického zisťovania odohráva v modernom svete často. Možno by stálo za to, pridať o trochu viac absurdity, veď tej v spoločnosti nikdy nie je dosť a zažíva sa pomerne často.

Prijemná bola hudba, na ktorej sa podieľali Alex Turner a Andrew Hewitt. Dievčenskú časť publika bude predsa len zaujímať ten prvý, dvadsaťšesťročný spevák Arctic Monekys Alex, „najcoolovejšieho chalana na svete“ za rok 2005. Filmovým prínosom bol predsa len jeho výrazný „yorkšírsky“ akcent a úžasná depresívno-melancholická hudba, ktorá vo filme ani ako „depresia“ nepôsobí. Veľmi dobrý výber na speváka do tohto filmu. Herecky ma zaujali dve postavy, Sally Hawkins a Noah Taylor, predstavitelia Oliverových rodičov. Noah vynikajúco sekundoval Sally Hawkins, ktorá predsa len mala dôležitejšiu postavu. Táto dvojica je malým veselo-tragickým ohnivkom filmu, ktorý decentne vyobrazuje súčasnú domácnosť a rodinu, kedy z frázového vzťahu sa prechádza prv k odsúdeniu ale aj možnému návratu hodnôt.

Fotogaléria:

Sally Hawkins a Noah Taylor.

Oliver Tate.

Pohľad do minulosti, či budúcnosti?

Oliver a Jordane majú niečo spoločné. Lásku.

Keď už nik, treba plávať aj sám.

Podarená štvorka :)