Neobyčajne obyčajný príbeh z raja?

Nie všetko, čo si vyslúži prestížny Glóbus, vás musí oslepiť ako zlato. Rodinná dráma Deti moje sa môže medzi ostatnými filmami ľahko stratiť. Na to, na čo sme zvyknutí z Hollywoodu, je príliš obyčajná. Ľudskosť a jednoduchosť je však jej najdokonalejšou stránkou.

Obyčajná snímka, povedali by ste si. Matt King (George Clooney) má dobrú prácu a s krásnou manželkou a dcérami býva na Havaji. To, že nežije v raji, si uvedomí, keď sa jeho žena po ťažkej havárii nepreberá z kómy a úspešný právnik sa musí starať o domáce každodennosti, ktoré predtým riešila jeho zanedbávaná polovička. S desaťročnou Scottie (Amara Miller), ani takmer dospelou rebelantkou Alex (Shailene Woodley) si nevie rady, rovnako ako so zistením, že jeho žena hľadala rozptýlenie aj pri iných, než len adrenalínových zábavkách, ktoré sa jej nakoniec stali osudné.

Namiesto uslzenej rodinnej drámy sa snímka po prvej tretine stáva skôr road-movie, vtipnou a údernou. Matta totiž čaká odysea nielen za poznaním vlastných dcér, ale aj hľadanie manželkinho milenca na jednom z rozprávkových havajských ostrovov. A nájdu sa všetci.

Nebyť Georgea Clooneyho v hlavnej úlohe, The Descendatns by sa do popredia tohoročných filmových cien i do povedomia divákov dostávali ťažšie. Na jednoduchosť, s akou snímka prišla, už Hollywood nie je zvyknutý. Nie je to však známe meno v titulkoch, čo robí Deti moje filmom, ktorý by ste nemali obísť.

Rodinná dráma funguje na dobrom scenári Alexandra Payna, nestavia na rozprávkovom prostredí, ale na prirodzených a uveriteľne zahraných charakteroch všetkých postáv. Nie nadarmo si zo Zlatých glóbusov odniesol Clooney cenu za najlepší mužský výkon (a film Deti moje obišiel ako najlepšia dráma, Shailene Woodley nomináciu na herečku vo vedľajšej role nepremenila). Jediné, čo občas vo filme vyruší, je gýčovo znejúca havajská hudba a trochu nadbytočná dejová rovina, v ktorej rodina Kingovcov rieši, ako naloží s úžasným dedičstvom nedotknutej ostrovnej pôdy.

Fotogaléria:

George Clooney

Deti moje

Deti moje

Descendants

Descendants

Jeden svet

Medzinárodný pohľad na svet okolo sa vám premieta už druhý deň v hlavnom meste. V piatich bratislavských kinách sa rozbieha 12. ročník festivalu Jeden svet.

Organizátorom sa podarilo vytvoriť osem filmových sekcií. Dokumentárne filmy z každého kúta sveta, ktoré uvidíte v rámci premietaní, vznikli predovšetkým vďaka digitálnym technológiám a mnohé sa zaoberajú možnosťami komunikácie o ľudských právach a video-aktivizmom.

Cety ku slobode predstavujú boj jednotlivcov voči politickému režimu alebo zaužívaným tradíciam. Zaujímavé príbehy bieloruských divadelníkov v neslobodnej krajine, kubánskych hip-hoperov a ich revolúcie, barmského zabávača, ktorého smiech neprechádza ani napriek opakovaným pobytom za mrežami… to všetko ponúka prvá filmová sekcia. (http://www.jedensvet.sk/index.php?ID=960)
O tom, ako vyzerá sen precestovať svet v aute na solárny pohon vám porozpráva road-movie Solartaxi v rámci sekcie Eko aktivizmus. Okrem nej tu nájdete dokument napríklad aj o tom, nakoľko môže školská zbierka pomôcť juhoamerickému pralesu. (http://www.jedensvet.sk/index.php?ID=962)

Máte právo vedieť, že svet nie je vždy fér. V rámci tejto časti festivalu si môžete pozrieť, ako lacno prichádzajú ľudia z chudobných krajín o svoje obličky.

Naša r/evolúcia

Nové médiá menia svet

Ženské svety

Slovenský dokumentárny film 2010/2011

Jeden svet deťom

Filmový festival Bratislavu ešte neopúšťa

Filmov plné kiná, stačí si len vybrať. Medzinárodný filmový festival Bratislava je v hlavnom meste až do stredy. Kinosály Eurovei, Mladosti, Kina Lumière a Slovenskej národnej galérie sú vám otvorené ešte dva dni. Čo-to sme videli, nechajte sa inšpirovať.

Gnarr
Veselý islandský dokument o volebnej kampani na primátora hlavného mesta Reykjavík. V neveselej dobe hospodárskej krízy si zabávač Jón Gnarr povedal, prečo si neurobiť fór z takej váženej veci, akou sú komunálne voľby. Založil Najlepšiu stranu a s heslom “Hurá za všetko možné” sa s tímom spolupracovníkov pustil do konkurentov. To, čo sa pôvodne začalo ako vtip, skončilo vážnymi papierovačkami. Jóna zvolili a Reykjavík spolu so zvyškom sveta dodnes neveriacky krútia hlavou.
(Eurovea, 11:30)

Nickyho rodina
Posledný dokoument Mateja Mináča završuje trilógiu o “otcovi” 668 židovských detí (recenzia tu). Nie je to nijaký záletník ale anglický gentleman Nicholas Winton, ktorý deťom prenasledovaných Čecho-Slovákov pomohol do náhradných rodín v Spojenom kráľovstve a Švédsku. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny zorganizoval niekoľko vlakových transportov do bezpečia a na jeho čin by sa takmer bolo zabudlo, nebyť manželky, ktorá pred dvadsiatimi rokmi našla na povale ich domu knihu plnú detských fotografií a stoviek adries. Jeho sila ľudskosti inšpirovala mnoho ľudí po celom svete, ktorých aktivity mapuje aj dokumentárna snímka Nickyho rodina.
(Eurovea 14:00)

Súťaž krátkych filmov
Kraťasy z celého sveta sa predstavili aj v Bratislave a je treba povedať, že zostavovateľ sekcie mal pri výbere šťastnú ruku. Dvadsaťminútovky nikoho neunudia a je krásne sledovať, ako sa do krátkeho času dá vtesnať pointa i nejaké to filmové majstrovstvo, ktoré nedosahujú desaťnásobne dlhšie trháky. O krátkych filmoch v ponuke MFF Bratislava si môžete prečítať tu.
(Súťaž krátkych filmov I – Eurovea 16:00; Súťaž krátkych filmov II – Mladosť 16:00)

Azyl – krátkometrážna tvorba
Ak je vám i dvadsať minút veľa, nenechajte si ujsť prehliadku minútových a päťminútových filmov Azyl. Tentokrát budete v nesúťažnej sekcii môcť zhliadnuť tridsiatku filmov, ktorých zoznam nájdete tu. (http://www.iffbratislava.sk/program/programove-sekcie/azyl/)
(Eurovea 16:30)

…a já, Katarína Kolníková
Dokument o jednej z najvýraznejších postáv Radošinského naivného divadla Kataríne Kolníkovej je záverom trilógie Juraja Štepku z prostredia jedinečného divadelného súboru. “S jej jedinečnou a neopakovateľnou osobnosťou vošlo do slovenského divadla nepredstierané poetické fluidum, čaro ducha jednoduchého, ale vnútorne bohatého človeka. S Katarínou Kolníkovou prišla na javisko Radošinského naivného divadla prostá, rozpoznateľná ľudská správa o človeku a živote, správa životná a dobre čitateľná, zrozumiteľná – skrátka človečia,” píše festivalová knižočka o dokumente.
(Eurovea 18:00)

Toto je to miesto
Aj pri hľadaní samého seba môžete rozosmiať publikum. Pozerajúc sa na Cheyenne, hlavného hrdinu koprodukčnej snímky This Must Be the Place, sa ani inak nedá. Päťdesiatročná vyslúžilá rocková hviezda so silným mejkapom, smiešnou chôdzou, slabým hláskom sa na dôchodku nudí. Z rutiny ho vytrhne správa o umierajúcom otcovi, s ktorým si nikdy neboli blízki. Cheyenne príde neskoro a aby to aspoň trochu odčinil, vyberá sa dokončiť otcovo pátranie po bývalom nacistickom dozorcovi z Osvienčimu, ktorý ho cez vojnu ponížil. (Ťažko sa mi píše o tom, aký skvelý je to film – jednoducho, ak máte dnes čas, istotne si choďte pozrieť.)
(Eurovea 19.30)

foto: iff ba

V nedeľu bol najlepším filmom Habemus Papam

Vo vrecku dočmáraný program, v ruke predžmolená vstupenka, hlava plná plánov, ako vidieť všetko, čo treba a medzitým to stihnúť niekde zaliať kávou… Nejako tak vyzeral náš víkend na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Iné ticho (Another Silence, r. Santiago Amigorena)
O tom, ako vedia zmĺknuť city po ťažkej rane, hovorí koprodukčná dráma, ktorú v rámci súťažnej sekcie prišiel na festival predstaviť sám režisér. Ako povedal, nechcel nakrútiť zložitý a ťažký film. Mladá policajtka sa vyberá po stope nájomného vraha, ktorý jej zavraždil manžela a malého syna. Z Kanady cestuje až do Argentíny, len s batohom, bez rozmýšľania, odhodlaná k jedinej veci – pomstiť sa. Z vnútorného ticha ju vytrhne až pohreb dievčatka v malej dedine a takmer až láskavá vyrovnanosť otca s jeho stratou. Námet snímky dovolil Amigorenovi ukázať citový minimalizmus zničenej ženy a pri ceste za odplatou jej pátranie v sebe samej.
Hodnotenie: 6/10

Faust (Faust, r. Aleksander Sokurov)
Ruský film na motívy Goetheho poémy rozpráva klasický príbeh o tom, ako veľmi je človek náchylný podľahnúť pokušeniu vo všetkých jeho formách. Viac ako dvojhodinový film o duši z vás tú vašu vyrazí. Neviem, nakoľko ste vycvičení filmami s jakubiskovským spracovaním, no ja som mala pocit, že Faustovi viac pristane ohraničený priestor divadelného javiska ako voľnosť pred kamerou. A hoci je návrat k nemčine pekným gestom, sledovať naraz titulky padnuté pod plátnom i obraz na ňom, je pri snímke s dôrazom na repliky naozaj o dušu.
Hodnotenie: 2/10

Toto je to miesto (This Must Be The Place, Paolo Sorrentino, Italy, France, Ireland, 118 min.)
Starnúca legenda rocku sa venuje už len trhovým akciám. Tesco vládne svetu a rocková hviezda to dostatočne vníma… Jeho život je už z veľkej časti nudný. Zmena nastane, keď sa dozvie, že jeho otec, s ktorým si boli veľmi ďalekí, zomiera. Kým sa Cheyenne (Sean Penn) dostaví do New Yorku, otec je po smrti. Tu sa dozvedá o svojom otcovi, že život „zasvätil“ ponižovaniu a lapaniu nacistického zločinca, bývalého dozorcu z osvienčimského tábora, Aloisa Mullera. Tak pokračuje Cheyenne v otcovom pátraní. Po strastiplnej ceste nájde svoj cieľ a stojí pred otázkou dospieť, či sa pomstiť. Film má v sebe silnú negativistickú stránku, ktorá ani hlavnou myšlienkou na konci nezmierni jej silu a tým sa dosť odlišuje od jeho protipólu, filmu Strom života. Film ostane medzi tými s vynikajúcim hodnotením, lebo ľahkosť humorných situácii a sebairónia nezameniteľne participovali s dejom a okolím.
Hodnotenie: 8/10

Habemus Papam (Nanni Moretti, Italy, France, 104 min.)
Film veľa ľudí pravdepodobne zaskočil a na začiatku aj sklamal. „Hádam si niekto nemyslí, že som prišiel pozerať nejaký život kňazov a to, čo celý deň robia.“ A ako lúsknutím prstov nastal nádherný dejový obrat, ktorý sa len tak vo filme nevidí. Vo svetovom formáte je film hodnotený ako dráma, no dráma na ktorej sa zabávate, nie je dráma. Štylisticky by sa dal film prirovnať k Chaplinovmu Diktátorovi, kde sa celý čas bavíme na nezmyselnosti predpisov a nakoniec vystúpi diktátor s rečou, ktorá zmení nie len myslenie diktátora, ale človeku naraz začnú lietať myšlienky filmom, životom, medzi pravdou a klamstvom, medzi dobrom a zlom a nevedia sa zastaviť. Vypnúť aspoň na stotinu sekundy myšlienky. Presne takýto je film Habemus Papam. Po smrti starého pápeža je volený nový. Kardináli sa zatvárajú v Sixtínskej kaplnke a volia medzi sebou nástupcu zosnulej hlavy cirkvi. Úžasne zobrazený vnútorný pohľad na duchovných, ktorí vynikajú v tvare ľudí s takými istými chybami ako aj my. Závisť, nenávisť, víťazstvo. Na jednej strane. Z tej druhej sa rozoberá pocit zodpovednosti jedného človeka za miliardu ďalších. Pápež sa zľakne a tak sa výlet na voľbe pápeža predlžuje, lebo kým nebude oficiálne vyhlásený a nevystúpi a nepozdraví dav, oficialita neprebehla. Tak je povolaný psychoanalytik (Nanni Moretti, zároveň aj režisér). Stoja vedľa seba dva svety. Náboženský a vedecký. Ako napísal Egon Bondy „Ve všední den i v neděli, všechno už je v prdeli, jen ty filmy sovětský, ty jsou vědecký“.
Hodnotenie: 9/10

zdroj: iffbratislava.sk

Život za Palmu

Ak ste si vždy kládli otázky o zmysle života, vesmíru a tak vôbec, Terrence Malick pre vás natočil Strom života. Film o prežívaní detstva, rozporoch dospievania a návrate ku koreňom úspešného muža získal v Cannes Zlatú palmu.

Zvedavé otázky nevyrieši, možno práve naopak vo vás vyvolá nové. Nielen o ľudskom prežívaní životných období ale aj o samotnom filme.

Pokiaľ v kine neobsedíte, alebo si pred plátno sadáte po náročnom dni, dve hodiny desať minút trvajúci Strom života nebude najvhodnejšou voľbou. Americký režisér a scenárista Terrence Malick (Badlands, 1973; The Days of Heaven, 1978; The Thin Red Line, 1998; The New World 2005) nakrútil pocitový film, v niektorých častiach až poetický, plný podobenstiev o živote jednotlivca ale aj Zeme.

Úspešnému biznismenovi (Sean Penn) v betónovom meste čoraz častejšie uteká zrak cez presklené okná kdesi hore, k oblakom. Spomienkami sa vracia do detstva, ktoré strávil v malom meste kedysi v päťdesiatych rokoch. Vidíme detskú prirodzenosť a nevinnosť v objatí matky (Jessica Chastain) aj hľadanie vlastnej cesty počas dospievania pod prísnym dozorom otca (Brad Pitt).

Matka a otec nepredstavujú vo filme len klasické rodičovské funkcie, ale do ich charakterov premietol režisér podobu prírody a Boha. Ako mladý Jack (Hunter McCracken) vyrastá, postupne vidíme aj v jeho správaní rozbroj medzi prirodzenosťou a príkazmi, niečím čo je nám vlastné a tým, čo ako človek získavame.

Z filmu je cítiť, že Terrence Malick prednášal filozofiu – v Strome života je veľa symbolov a odkazov. Možno až príliš veľa. Režisér a scenárista si trúfol na nezvykle tichú a pokojnú snímku s množstvom dlhých obrazov, takmer až z učebnice biológie (pri pasáži o vzniku sveta máte na chvíľu pocit, že nesedíte na víťaznom filme z Cannes, ale na prírodopisnom dokumente, z ktorého vás vyruší pochrapkávanie šíriace sa odniekadiaľ z premietacej sály. A nechýbajú dinosaury).

Fotogaléria:

Muži v pokušení

Po divácky úspešnej sonde do ženských pokušení prichádza Jiří Vejdělek s filmom o mužských nádejách. Do kín prináša pohodovú komédiu s nadsadeným pohľadom na vždy vďačnú tému mužsko-ženských vzťahov.

Ondřej (Jiří Macháček) je ženaté trdlo zavrznuté kdesi medzi manželským stereotypom a prácou, ktorá ho príliš nebaví. Naopak, jeho svokor Rudolf (Bolek Polívka) si život užíva. Má na šťastie vlastný recept, ktorý okrem aktívneho dôchodku počíta s láskyplným manželstvom. A niekoľkými bokovkami. Mysliac si, že manželka (Simona Stašová) nič netuší, nenechá šarmantný penzista totiž na pokoji žiadnu sukňu a túto filozofiu sa snaží vštepiť aj svojmu zaťovi. Ten zaťato odoláva až do chvíle, kým sa neobjaví mladá Šarlota (Eva Vica Kerekes).

Rudolfovo presvedčenie o správnosti vlastnej filozofie sa zvrtne, keď jeho manželka zomrie. Príde na to, že pokiaľ sa nemá ku komu vracať, nemá zmysel ani za niekým odchádzať. Okrem toho zistí, že v manželstve nebol jediným záletníkom. Úlohu šarmantného neverníka preberá “ňouma” Ondřej a skrotnutý Rudolf sa snaží zaťa varovať pred chybami, ktoré robil kedysi on sám a presvedčiť ho, že tá monogamia predsalen nemusí byť zlá vec.

O tom, že muž nie je nikdy pozornejší, ako keď nemá čisté svedomie, nás režisér Vejdělek presviedča s nadneseným príbehom o manželských mnohouholníkoch. Do hlavných úloh si vybral známe mená, a treba povedať, že úspešne. Nie je to tým, že Bolek Polívka nemá od filmového Rudolfa ďaleko, ale so Simonou Stašovou im to na plátne pristane a lepšieho ňoumu ako Jiřího Macháčka u susedov len ťažko nájdete. Eva Kerekes je zvodná, no mnohokrát sa mi stalo, že som jej repliky nerozumela (avšak rozprávanie nebolo to, prečo ju do filmu obsadili).

Príbeh je chybou scenára na začiatku trochu nemotorný, mňa začal baviť viac až v druhej polovici. Rovnako aj mnohé postavy (napríklad Ondřejova manželka Alice v podaní Petry Hřebíčkové) dostávajú skutočný priestor na vyjadrenie až v druhej časti.

Barbarstvo pre vytrénovaného diváka

Podľa legendy existuje maska, ktorá svojmu majiteľovi dala nekonečnú moc a silu. Vládol veľkej ríši, kým sa barbarské kmene nespojili a krutovládcu neporazili. Aby sa teror už nikdy nezopakoval, masku rozbili a každý náčelník si jej kus odniesol a dobre ukryl.

Časť z legendárnej masky ležala aj pod domom v cimmerskej dedine. Po jeho podlahe chodil syn náčelníka, zrodený v boji. Jeho tehotnú matku pri prepade dediny zasiahol útočník do brucha – je to dosť nechutná story, radšej vám ju tu rozprávať nebudem. V každom prípade z malého Conana vyrástol silný a dravý chlapec, ktorý pri skúške dospelosti ako jediný preukázal obrovskú odvahu a zabil štyroch barbarov, ktorí chceli napadnúť ich dedinu.

Ďalšiemu plieneniu však už zabrániť nedokázal. Khalar Zym túži ovládnuť svet a získať naspäť mŕtvu manželku. K tomu mu má dopomôcť legendárna maska, ktorej posledný kus leží v Cimmerii. Náčelník mu ho ale podobrotky vydať nemieni, preto musí zomrieť. Conan sa tomu všetkému prizerá, potom sa snaží zasiahnuť, no nie je ostatočne silný, aby otca pred smrťou zachránil a takmer zomrie tiež.

Khalar Zym (Stephen Lang) spoločne so svojou dcérou, čarodejnicou Marique (Rose McGowan) tak dajú dohromady masku, no potrebujú ešte “rýdzu krv” na to, aby nabrala svoju moc. Po nej pátrajú takmer 20 rokov, zatiaľ čo Conan (Jason Momoa) chodí po svete, mláti okolo seba mečom a hľadá vraha svojho otca, aby ho mohol pomstiť.

Rýdzu krv – Tamaru (Rachel Nichols), poslednú žijúcu členku z rodu, nájde Khalar v kláštore, no dievčine sa podarí ujsť. Od prenasledovateľov ju zachráni Conan a “drží ju v zajatí” pretože vie, že Khalar si po ňu príde a on bude mať možnosť konečne ho zabiť. Khalarova sila a dcérine kúzla sú však mocnejšie a Conan s Tamarou musia utiecť. Zlovládcovi sa však Tamaru nakoniec podarí zajať a s pomocou jej krvi aj takmer splniť to, po čom túži. Ale príde Conan a … no, však to poznáte, hrdina.

Jedného z najlepších postáv fantasy, barbara Conana, stvoril spisovateľ Robert Erwin Howard v 30. rokoch 20. storočia. Dnes by sa v hrobe obracal, keby vedel, čo s jeho bojovníkom narobil moderný Hollywood. Originálny film o Conanovi z roku 1981 označujú dodnes fanúšikovia fantasy za jeden z najlepších, čo v rámci žánru vznikli. Dokonca aj Arnold Schwarzenegger, ktorý Conana v osemdesiatych rokoch stvárnil, sa v tejto úlohe zaskvel.

Conanovo motto je “Bojujem, milujem, zabíjam, a to ma robí šťastným” a skutočne, presne podľa toho sa na plátne správa. Všetky boje, ktoré podstúpi, sledujú len jeden cieľ – pomstiť otcovu smrť (no a zachrániť krásnu Tamaru, keď už to musí byť). Počas celého filmu som nemala pocit, že by mu šlo o ochranu ľudí pred zlou silou masky, čo som, zjavne naivne, považovala za hlavnú myšlienku filmu. A láska k Tamare? Áaale však načo.

Čo však film stratil na myšlienke, tvorcovia doplnili násilím. Nepatrím k nežným dušiam, znesiem veľa, no toľko krvi a nepríčetnej agresie som naposledy videla… vlastne asi ani nevidela. Násilie sprevádza dej od prvej scény, kedy sa Conan narodí a neopúšťa ho dokonca. Samozrejme, film o bojovníkovi ho obsahovať musí, ale autori ho poňali až príliš explicitne. Čo sa týka castingu – Conan má svaly (ale to je všetko), Tamara je pekná (ale to je všetko) a pohľady ostatných postáv (hádam okrem starých mužov) napovedajú, že ich nositelia sú skôr zrelí do nápravno-výchovného ústavu, než do kina.

Barbar Conan sa na Slovensku premieta aj v 3D a nová technológia vybojovala tvorcom aspoň jedno plus. Filmu by síce podľa mňa pokojne stačili aj dve dimenzie, no treba povedať, že akčné triky, bojové scény a prostredie sa vcelku vydarili. Rovnako aj hudba je vďačne dokresľujúca.

Fotogaléria:

Barbar Conan - poster

Conan po celý svoj život túži po pomste.

Čarodejnica Marique pomáha otcovi svojimi kúzlami.

Tamare je súdené stretnúť bojovníka.

Khalar Zym túži po vláde a pomocou masky chce oživiť aj svoju mŕtvu manželku.

Otcom najvďačnejšej rodiny je Nicholas Winton

Príbeh, ktorý vlastne ani nestojí za reč. Tak vníma svoje krátke pôsobenie v predvojnovom Československu Angličan, ktorý uchránil pred nacistami 669 detí. Nepotreboval sa hrať na hrdinu, po návrate domov o svojej záchrannej akcii nikomu nepovedal, pretože to nepovažoval za dôležité. Na všetko by sa bolo zabudlo, nebyť jeho manželky, ktorá na konci osemdesiatych rokov našla na povale starú knihu plnú mien, fotografií a zápiskov o deťoch adoptovaných do anglických a švédskych rodín. Vďaka jej objavu dnes pozná Nicholasa Wintona celý svet.

Dokument Nickyho rodina je poslednou časťou trilógie o Wintonovi od slovenského režiséra Mateja Mináča. Možno si ešte spomeniete na hranú snímku z roku 1999 Všichni moji blízcí o židovskej rodine Silbersteinovcov, ktorá však zanikla v úspechu ďalšieho vojnového filmu – Musíme si pomáhat. O tri roky neskôr zložil Mináč Wintonovi ďalšiu poklonu v dokumente Sila ľudskosti, za ktorú získal v roku 2002 cenu Emmy. Prestížne ocenenie zviditeľnilo príbeh zachránených československých detí aj ich “otca” a na jeho základe začali vznikať vo svete desiatky dobrovoľníckych iniciatív. Niektoré z nich sú predstavené aj v závere Nickyho rodiny.

V poslednej snímke trilógie je zhrnuté všetko, čo tvorcovia doteraz nakrútili – opäť nás uvádzajú do historických súvislostí, dozvedáme sa, ako prebiehali transporty do Veľkej Británie a čo všetko musel Winton spraviť, aby sa deti mohli dostať von k adoptívnym rodičom. Najväčší dôraz je ale kladený na spomienky zachránených detí na život v predvojnovom Československu, dobu, kedy sa pre židovské rodiny začali pomery v krajine prudko zhoršovať a ich nový život v Anglicku.

Nickyho rodina je dokumentom poskladaným z rozprávania zachránených “detí”, výpovedí Nicholasa Wintona, archívnych dokumentov, hraných sekvencií (ktoré však niekedy v dokumente pôsobia rušivo a nadbytočne) a doplnená o projekty dobrovoľníkov, ktorých inšpirovala Sila ľudskosti. Pokiaľ ste ale nevideli dva predošlé Mináčove počiny, zhliadnutím len Nickyho rodiny o nič neprichádzate.

Posunom Nickyho rodiny od “už nakrúteného” je mapovanie vlny dobrovoľníckych aktivít, ktoré spustil predošlý dokument. Je im však vyhradený až záver dokumentu, čo pre mnohých tých, ktorí Silu ľudskosti videli, je len story-repete. Autori filmu okrem toho našli od posledného pátrania niekoľko ďalších ľudí, ktorých Wintonove transporty zachránili pred smrťou v koncentračných táboroch a zachytili projekt Winton Train, prostredníctvom ktorého absolvovali po 60 rokoch zachránené deti opäť cestu transportov z Prahy do Anglicka.

Fotogaléria:

Lúčenie rodičov a detí bolo ťažké.

Záchranné transporty mali namierené z Prahy do Anglicka a Švédska

Winton s jedným zo zachránených detí počas transportov v roku 1939.

Sir Nicholas Winton, ocenený kráľovnou za zásluhy, má dnes 102 rokov.

V Nickyho rodine nájdeme aj hrané prvky. Zúfalú matku si zahrala Klára Issová.

Koncert pre mesto a šesť bubeníkov

„Pozri, aké sračky sa hrajú v tomto meste. Je čas vrátiť úder,“ hovorí Sanna (Sanna Persson) dívajúc sa zhnusene na pouličný rozhlas, z ktorého znie severský Senzi Senzus. Talentovaná rebelka, ktorá nedokončila hudobnú akadémiu… Jej vnímanie hudby ostalo pre milovníkov klasiky nepochopené – pri koncerte, ktorým chcela vzdať hold vode, vytopila celú budovu školy. Hudba pre ňu neznamená sláčikové kvarteto, ale zdanlivo nesúrodé hluky, ktoré sa dajú odpočuť kdekoľvek, hoci aj v meste.

Amadeus (Bengt Nilsson) je policajt a má absolútny hudobný hluch. Pochádza z muzikantskej rodiny, no hudbu nenávidí. A to aj kvôli ustavičnému porovnávaniu s mladším nadaným bratom. „Snívam o hudbe, ktorú by nebolo počuť,“ hovorí čierna ovca, ktorej v rodine nikto nerozumie. Amadeus trpí na rodinných oslavách i na koncertoch. Akokoľvek ľúbivé zvuky mu jednoducho “trhajú uši“.

Sannin parťák Magnus (Magnus Börjeson) vytvorí dokonalú symfóniu zloženú zo zvukov, ktoré nás obklopujú. Pre bežného chodca by jednotlivé prvky pôsobili len ako zmeska hluku, no pre nich predstavujú perfektné dielo. Do svojho orchestra naberajú štyroch bubeníkov, ktorí sú rovnakými vyvrheľmi ako oni dvaja. Pri svojom koncerte pre mesto terorizujú šiesti bubeníci obyvateľov symfóniou zvukov takých hlučných a pre niektorých uchu nelahodiacich, akými len zbíjačka, elektrické vedenia či skartovačka môžu byť.

Hlučných chuligánov, ktorí zneužívajú ruchy mesta na svoje hudobné veľdielo, dostane na starosť práve Amadeus. Pochopí, že útoky sú naplánované a hudobní „teroristi“ postupujú podľa programu na plagáte, ktorý našiel vylepený v meste. Snaží sa im v hraní zabrániť a popritom sa vyrovnáva s vlastným vzťahom k hudbe a zvukom, a teda aj k rodine.

Vo filme Zvuk hluku cítiť neamerický rukopis švédskych autorov. Snímka nás vytrháva z priemerných príbehov a filmov bez nápadu. Odlišné videnie toho, čo všetko môže byť hudbou a jej prevedenie do skutočných skladieb, mi nedovolilo zavrieť ústa od obdivu. Napriek hudobnej zložke je mi však vtipno pri pomyslení, že producenti označili film ako muzikál.

Fotogaléria:

Nikto sa ani nehne, toto je koncert! Money For You Honey!

Šiesti hudobníci chystajú nezákonné koncerty

Kto volal tých doktorov?

Doctor, Doctor!

Amadeus vyšetruje čudné ataky. Keď príde na to, že ide o hudobný zločin, kolegovia ho majú za blázna.

Televízny režisér, ktorý si získal rešpekt filmových kritikov

Americký režisér Sidney Lumet, ktorý by o dva mesiace oslávil 87. narodeniny, zomrel 9. apríla vo svojom dome na newyorskom Manhattane. Oscarom za celoživotné dielo ocenený Lumet nepatril k hollywoodskym režisérom, napriek tomu si jeho filmy našli fanúšikov na celom svete. Autor snímok ako 12 rozhnevaných mužov, Gloria či Diablov advokát podľahol rakovine lymfatického systému.

Lumet sa narodil v roku 1924 do divadelnej rodiny. Jeho rodičia, Eugenia Wermusová a Baruch Lumet, spoločne pôsobili v židovskom divadle Yiddish Art Theater. Aj mladý Sidney sa vybral v ich stopách. Keď mal štyri roky, posadili ho za mikrofón, v piatich už stál pred publikom na javisku, kde hrávali i jeho rodičia, objavil sa ale aj v predstaveniach na Broadway. Svoj talent naďalej rozvýjal, divadelné herectvo študoval na Professional Children’s School v New Yorku a na Kolumbijskej univerzite.

Filmový debut si odbyl ako jedenásťročný v krátkom filme, ktorý sa v preklade z jazyka jidiš volá Cigarety (Papirossen, 1935). O štyri roky neskôr stál pred kamerou v dlhometrážnej snímke One Third of a Nation (1939). Bola to jeho posledná rola, s herectvom musel kvôli narukovaniu do vojny prestať a po návrate domov v roku 1946 presedlal nádejný herec na réžiu.

Talentovaný mladík, ktorý vojnu strávil v Číne, Indii a Barme ako opravár radarov, začal spolupracovať s Actor´s Studio, ktoré združovalo hercov, režisérov a dramatikov v New Yorku a pôsobil na profesionálnej scéne Off-Broadway. Milované dosky opustil kvôli práci v novovzniknutom a rozbiehajúcom sa médiu – televízii. Začínal v dnes najväčšej americkej televíznej spoločnosti CBS ako asistent režiséra-kamaráta, no netrvalo dlho a sám sa vypracoval na uznávaného režiséra. V televízii si vytvoril vlastnú techniku natáčania, ktorú potom používal aj pri vlastných fimoch.

Napriek vyťaženosti televíznymi projektami si našiel čas aj na vlastnú realizáciu. Po úspechu filmu Marty (1955) zažiaril o dva roky s drámou 12 rozhnevaných mužov. Snímka, ktorú natočil za 19 dní s rozpočtom 343-tisíc dolárov, mu vyniesla nomináciu na Oscara za najlepšiu réžiu. Film si získal divákov vďaka nevšednému spracovaniu i téme. Dráme dominoval Henry Fonda, jeden z porotcov v prípade vraždy, ktorý pomaly otočil názory ostatných členov na dovtedy jasný prípad. Dlhá a napätá diskusia dvanástich odlišných ľudských charakterov, ktoré sa stretli v malom priestore, aby rozhodli o vine či nevine mladého obžalovaného, tvorí hlavnú líniu príbehu, do ktorého sa zamotávajú osobné problémy každého z porotcov. Lumet využil tesné priestory miestnosti a zábery z pohľadu jednotlivých členov, aby docielil viac napätia a pocitu klaustrofóbie medzi porotcami. Lumet obsadil do role jedného z “rozhnevaných mužov” aj českého herca Jiřího Voskovca (dlhoročného spolupracovníka Jana Wericha), ktorý po vypuknutí druhej svetovej vojny emigroval do Ameriky.

Lumet pokračoval v režírovaní známych hereckých mien. V roku 1958 si zopakoval spoluprácu s Henrym Fondom, tentokrát vo filme Stage Struck, ktorý bol remakeom úspešnej snímky s Katharine Hepburnovou Morning Glory z roku 1933. O rok neskôr sa pred kameru jeho filmu That Kind of Woman (1959) postavila Sophia Loren a v roku 1959 režíroval Marlona Branda a Joanne Woodwardovú vo filme The Fugitive Kind, natočenom na motíve poviedky Tennesseeho Williamsa Zostup Orfea. Adaptácií klasických hier sa nevzdal ani v televízii, ani vo filme a v roku 1962 uviedol na plátno Pohľad z mosta, divadelnú hru laureáta Pulitzerovej ceny a manžela Marylin Monroe Arthura Millera. Katherine Hepburnová získala za účinkovanie vo filme Long Day’s Journey Into Night nomináciu na Oscara a štyria hlavní predstavitelia snímky pozbierali na filmovom festivale v Cannes všetky ceny v hereckých kategóriách.

Nasledovali filmy so Seanom Connerym, Omarom Sharifom, či Anouk Aimee, snímka Vražda v Orient Exprese, no ďalší významný úspech zaznamenal až v roku 1975 s filmom Psie popoludnie v hlavnej role s Al Pacinom. Pod Lumetovým vedením si mladý herec vyslúžil druhú nomináciu na Oscara. Film – niečo medzi fraškou a tragédiou – rozpráva príbeh o skutočnej udalosti z roku 1972, kedy sa dvaja zločinci pokúsili vylúpiť brooklynskú banku. Zo šiestich nominácií na Oscara premenilo Psie popoludnie na sošku len jednu – za scenár.

Veľký úspech, ktorý zožal so satirickou snímkou z televízneho prostredia Network (1976), sa mu počas celej nasledujúcej kariéry nepodarilo zopakovať ani s filmom Rozsudok (1982), Diablov advokát (1993) či Gloria (1999). Posledný film Kým diabolo zistí, že si mŕtvy natočil v roku 2007. Sidney Lumet zomrel v deň 120. výročia narodenia Vlastu Buriana – 9.4.2011.

Liliputánom kazí americké 3D dobré meno

Od komédie by človek očakával humor, od 3D zase hru s možnosťami obrazu. Od Gulliverových ciest dobrodružstvo. V najnovšom filme Roba Lettermana je všetkého menovaného poskromne. Ak vôbec niečo.

Lemuel Gulliver (Jack Black) 21. storočia miluje videohry, filmy a je veľký kecal. V práci ho poznajú, ako “toho chlapíka z podateľne”. Najradšej je nenápadný, možno aj preto už pár rokov len rozdáva poštu. Rýchly kariérny postup jeho nového pomocníka, ktorého za deň menovali Gulliverovým nadriadeným, ho nakopne. Nový šéf mu prehovára do duše, že ak chce niečo dosiahnuť, nemôže ostať nevidený. Ani pred reportérkou Darcy (Amanda Peet), do ktorej je už dlho zaľúbený. Gulliver sa rozhýbe, no záľuba vo vymýšľaní si mu namiesto rande vybaví reportáž o bermudskom trojuholníku. Aby totiž Darcy zaujal, tvrdí, že je vášnivý cestovateľ a prinesie jej “svoje” články, ktoré skopíroval z internetu.

Na výpravu do oblasti bermudského trojuholníka dostane motorový čln, ktorý sa chlapec z Manhattanu naučí hneď ovládať a samozrejme sa mu stane čudná vec. Zhltne ho vodný vír a Gulliver sa ocitne tam, kde ho poznáme z klasického satirického románu Johnatana Swifta, na ostrove plnom mini-ľudí.

V kráľovstve Liliputánov ho považujú za zlého obra. Šupnú ho do väzenia, kde spoznáva mladého Horatia (Jason Segel), poddaného, ktorý si dovolil zaľúbiť sa do miestnej princeznej (Emily Blunt). Gulliverovi sa podarí zachrániť kráľovstvo pred útokom znepriatelenej susednej monarchie a razom sa z neho stane generál armády a najmä celebrita. Z malého ostrovčeka Liliput robí svoje pop-kultúrne kráľovstvo. Chvastá sa zážitkami, ktoré my – znalejší ako piadimužíci – poznáme napríklad z Avataru či Titanicu. Sláva trvá len dovtedy, kým ho neporazí transformer na čele nepriateľov – bývalý armádny generál (Chris O´Dowd), ktorý sa tiež uchádzal o ruku princeznej.

Keď si Darcy uvedomí, že články z Gulliverových ciest sú odpísané z bedekrov a internetu, vyberie sa na Bermudy zažehnať katastrofu. Samozrejme sa jej stane čudná vec, ocitne sa na Lilipute, kde ju posadia do väzenia (kde mimochodom sedí aj pôvodná kráľovská rodina), odkiaľ ju Gulliver vyslobodí. Horatio si vezme princeznú, Gulliver sa dá dokopy s Darcy a všetci žijú šťastne.

Až na niektorých divákov.

Knihe, na motíve ktorej je film nakrútený, dominuje satira a výsmech z vtedajšej spoločnosti 18. storočia. Môžme sa tváriť, že tvorcovia filmu si aj teraz chceli zo spoločnosti vystreliť. Že patetické prehovory typu „Viem, že ťa všetci berú ako obludu, ale pre mňa ňou nie si“ (Horatio vraví Gulliverovi v prvej minúte, ako sa spoznali), sú len žarty na adresu bezduchých filmov a ich publika. Takisto životné múdra od nového poslíčka po piatich minútach od momentu, čo sa stretli alebo Gulliverova veta vyslovená s vážnou tvárou „Títo malí ľudia sa stali veľkými v mojom srdci“. Že Gulliver, sťaby veľká hviezda vystavená na každom billboarde či vytlačená na tričkách, je karikatúrou kultu celebrít.

Ale načo potom autori skĺzli do trápnych vtipov? A hromadne spievanej piesne tancujúceho davu na koniec? Prečo musel jeden liliputánsky vojak skončiť v zadku Jacka Blacka, keď na neho Gulliver spadol? Prečo sa v rodinnej komédii aspoň raz nemôže zahasiť malý požiar vedrom s vodou a nie klasickým chlapským spôsobom (najmä keď horí mini-palác a vo vnútri je kráľ. A vonku všetci ostatní, ktorým sa hasenie močom tiež ušlo).

Fotogaléria:

poster

Liliputáni sú národ usilovný

chlapskými rozhovormi medzi Gulliverom a Horatiom by ste sa riadiť nemali

ro(c)k má rád aj Gulliver, najlepšie ako videohru

a Gulliver s Darcy žili šťastne až do smrti

neviem čo sa stalo, ale istotne za to môže Gulliver

Glóbusy sú hodené. Na ťahu je Oscar

Zlaté sošky sú rozdané. Zatiaľ len tie okrúhle, zemité – na Oscarov si treba ešte mesiac počkať. Z Beverly Hills šli Zlaté glóbusy pre čierneho operenca, na Facebook a ušlo sa aj Jeho koktavému Veličenstvu.

Chuťovka pred Oscarmi, Golden Globe Awards, nadelila najviac sošiek Sociálnej sieti režiséra Davida Finchera. Z pôvodných šiestich nominácií ju porota zvolila za najlepšiu drámu, ocenila režiséra, pôvodnú hudbu aj autora scenára Aarona Sorkina.

Dva zlaté glóbusy má v suchu aj najlepšia komédia uplynulého roka The Kids Are All Right. Nízkorozpočtovka o nevšednej rodine s dvoma deťmi a dvoma mamami, medzi ktoré sa pripletie biologický otec, prekvapila skvelými dialógmi a zahviezdili v nej Julianne Moore a Annette Bening. Obe porotcovia nominovali do súboja o cenu pre najlepšiu herečku v komediálnej úlohe. Bez škrabancov obišla víťazne Annette Bening. Film mal 4 nominácie, okrem herečiek a najlepšej komédie aj za scenár.

Najlepšie našliapnuté za úspechom mal historický film The King´s Speech (Kráľov prejav). Snímka o koktajúcom otcovi súčasnej anglickej kráľovnej, panovníkovi Jurajovi VI. mohla premeniť 7 nominácií. Na pódiu sa nakoniec objavil len Colin Firth, ktorý si prebral cenu za najlepší mužský herecký výkon v dráme.

V ženskej kategórii si po cenu pribaletila Natalie Portman. Jej postava v dráme Black Swan priniesla snímke jedinú sošku, hoci Čierna labuť pôvodne bojovala v 4 kategóriach (herečka v hlavnej a vedľajšej úlohe, dráma a réžia).

Kráľom cien pre hercov vo vedľajších úlohách bol film The Fighter. Nominovaní zaň boli až traja vedľajší, víťazne však obstáli Christian Bale a herečka Melissa Leo.

Kategóriu animákov vyhralo v konkurencii filmov Na vlásku, Ja, zloduch, Ako si vycvičiť draka a The Illusionist tretie pokračovanie izbových dobrodružstiev – Toy Story.

Najlepším hercom – komediantom bol podľa hlasujúcich novinárov Paul Giamatti vo filme Barney´s Version a cena za zahraničný film putuje do Dánska snímke In A Better World. Počiatok, ktorý sa o glóbus uchádzal v štyroch kategóriach, nakoniec odišiel úplne naprázdno.

Predkrm pred Oscarmi, Golden Globe Awards, skôr ako na nervy, útočil na bránicu. Moderátor večera, britský komik Ricky Gervais, si na začiatku neodpustil pár vtipov na adresu zúčastnených i vzdialenejších celebrít. „Toy Story, Ja, zloduch, Tron… Všetko bolo tento rok trojdimenzionálne. Okrem postáv v Turistovi,“ nešetril Angelinu Jolie a Johnnyho Deppa. Tí boli nominovaní na cenu v hlavných hereckých kategóriach, dokonca aj samotný film mal podľa porotcov toľkú hodnotu, že mohol súťažiť o snímku roka. (Ak by ju bol vyhral, faraon by veľmi klesol na duchu…) Ricky Gervais uštedril jednu ranu aj dvom scientológom, ušlo sa aj Melovi Gibsonovi a Charliemu Sheenovi.

Golden Globe Awards sa už po 68-krát neudeľovali len kinohitom, na galavečere sa každoročne oceňuje aj televízna tvorba.

Hoci počas prenosu bolo na pódiu veselo, pred udeľovaním prestížnych cien organizátorom do smiechu nebolo. Bývalý hovorca Asociácie zahraničných novinárov v Hollywoode sa v piatok obrátil na súd kvôli údajnej korupcii pri udeľovaní cien. Michael Russel obvinil asi 90 porotcov z “neetických a možno nezákonných obchodov“.

Kompletný prehľad nominovaných a víťazov 68. ročníka Golden Globe Awards

Meno Erika Bošnáka si zapamätajte. V najbližšej dobe budete o ňom určite veľa počuť. Kvôli Erikovi budú musieť múdre hlavy prepisovať encyklopédie slovenskej kinematografie. Dokončuje totiž snímku, ktorá v dejinách slovenského filmu nemá obdobu. Mladý režisér, druhák na Katedre filmovej réžie VŠMU, pripravuje prvý slovenský 3D film s prvkami fantasy s názvom Immortalitas.

Keď si človek prečíta charakteristiku tvojho filmu, môže sa trochu zľaknúť. Pre moje uši znie slovenské akčné sci-fi s prvkami fantasy v 3D ako príliš veľké sci-fi. Ako by si mňa, neveriaceho Tomáša, presvedčil, že sa Immortalitas oplatí vidieť?

Nebudem ťa presviedčať, či na to ísť alebo neísť. Rozhodneš sa asi sama a dôležitý bude ten názor, keď si to pozrieš, či to za niečo stálo, alebo nás zmetieš zo stola. My sme mladí ľudia, ktorí sa rozhodli urobiť si zábavu, haluz, ale nakoniec sme na to neviem ako nalákali ľudí a sponzorov. Vykľulo sa z toho niečo, čo sme na začiatku nečakali.

Hádam nám ale dáš nejaké odporúčania.

Ako režisér tohto filmu asi nebudem hovoriť, že je to zlé. Takže samozrejme príďte, bude to bomba. (smiech)

Oficiálny obsah filmu znie veľmi apokalypticky. „Kolobeh života na Zemi sa pomaly blíži ku koncu. Krajinu zničili vojny, ľudstvo je na pokraji vyhynutia. Po Bohom opustenej zemi putuje osamelý Adam. Nesie v sebe temné tajomstvo z minulosti, ktorého tiene sa postupne začínajú vynárať na povrch. Ak sa mu podarí nájsť štyri bájne elementy života, môže tým zachrániť viac než len svoju zatratenú dušu.“ Skutočne je film o tom?

Samozrejme. Ale budú tam aj iné veci, ktoré sme do obsahu zahrnúť nechceli. V rámci toho sa diváci majú na čo tešiť, pretože myšlienka filmu je trošku skrytá. Nechceli sme pútať dopodrobna na to, čo bude vo filme, skôr sme to zahalili do vedľajších vecí.

Do filmu ste obsadili veľmi zaujímavé mená. Karol Csino, Pavol Višňovský, Lujza Garajová-Schrameková, Jakub Gogál… Ako ste sa k nim dostali?

Klasicky, cez Facebook. (smiech)

Povedz nám, ako sa ti s nimi spolupracovalo.

Sú to skvelí ľudia, ktorí nám veľmi pomohli. Začali sme pracovať s tým, že herci si nenárokovali na honorár. Prekvapili ma v tom, že sme niekedy mali naozaj extrémne podmienky, kedy som čakal, že sa všetci popreklíname. Napríklad Karol bol na pľaci každý natáčací deň, pretože on ako hlavný hrdina ťahá celú dejovú líniu. Pri všetkých scénach, ktoré sme točili v exteriéroch, bola strašná zima a všetci vtedy behali v tričkách. A vtedy, kedy mohli behať v tričku, boli naopak naobliekaní a boli strašné horúčavy.

Ale dostať do filmu Pavla Višňovského musí byť pocta…

Veľmi ma prekvapila jeho reakcia. Bol veľmi otvorený tejto tematike a zanietený, aby nám pomohol. Je to pán herec, ktorého hlas poznám od piatich rokov ako dieťa, ktoré pozeralo všetky rozprávky. Mal som naučený jeho hlas a o dvadsať rokov som sa s ním stretol a hovoril mu: „Tak teraz si kľakni! Teraz bež!“
Mám pocit, že aj on sa celkom dobre zabával. Vo filme hrá archanjela Gabriela a spomínal nám, že si ho strašne túžil zahrať. Doteraz daboval tucet amerických filmov a práve archanjelov Gabrielov, takže teraz mal možnosť si to aj sám vyskúšať.

Myslíš si, že sú diváci a kritici pripravení na film, ktorý prinesieš?

Už teraz viem, že sa budú rozdeľovať na dva tábory. Šprtáme do niečoho, čo sa tu ešte nerobilo a až tak veľmi sa to neakceptuje v rámci žánrovosti. Takže očakávam ako negatívnu, tak snáď aj pozitívnu kritiku. Ale bude to rozdelené na jeden a druhý názor. Táto téma je dosť zvláštna, takže hľadať v tomto nejaký stred čo sa týka kritiky, bude určite ťažké.

Pichnem hneď do osieho hniezda. Ako to celé vníma tvoja škola?

Dá sa na to odpovedať tak isto. Ľudia, ktorí sú otvorení takýmto novým témam a vôbec mladým ľuďom a chcú to podporiť, tak to prijali veľmi kladne. Je naozaj veľa profesorov, ktorí nás podporujú. Ale samozrejme je aj prirodzená ľudská vlastnosť pošprtať všetko možné. Stretli sme sa s postojmi, že načo vôbec niečo takéto vzniká a prečo sa to robí. Je to tak isto – buď-alebo.

Inšpirovali ste sa pri tvorbe scenára podobnými filmami, alebo prinášate úplne vlastný pohľad a myšlienku?

S Peťom Mňahončákom, s ktorým som vyvíjal aj scenár, sme chceli urobiť prvoplánovú zábavu, ak by sa to tak dalo nazvať. Inšpirovali sme sa radom filmov, cez horory, sci-fi a dobrodružné veci. Snažili sme sa tomu nájsť našu tvár a ponúknuť trošku inú myšlienku, iný pohľad na celú vec.

Vraví sa, že pri veľkých projektoch idú všetky veci bokom. Aj vzťahy. Ako to bolo pri vás?

Vzťah má človek všelijaký, k tomuto by som sa radšej nevyjadroval. (smiech) Na tejto veci sme všetci makali z vlastnej vôle a s presvedčením, pretože ľudia to robili bez nároku na honorár. Chceli priniesť a spraviť niečo nové a iné. Každý tomu obetoval niečo vyše roka, takže veľa vecí išlo na druhú koľaj.

Immortalitas je akčné sci-fi. Snažíte sa túto tému brať vážne, alebo ste si dovolili aj trocha srandy?

Nešiel by som do svojho debutu s tým, že si vyslovene idem robiť srandu. Ale ako som už spomínal, je to prvoplánový štýl zábavy. Prídeš sa do kina na niečom zabaviť a nebudeš z toho chytať päťdňové myšlienky. Určite je to odviazanie, ale nie je to sranda.

Erik si ani srandu robiť nemôže, pretože má za sebou Ameriku a Rusko, ak som sa správne dozvedela…

To bola tiež zaujímavá vec. Až keď sme rozpísali projekt, ozvali sa nejakí sponzori z Ameriky aj z Ruska. Ľudí zaujalo, že ideme spraviť niečo neobvyklé pre našu krajinu. Povedzme si otvorene, načo by Američanom bolo silou-mocou podporovať nejaký slovenský film. Boli to ľudia z festivalov a páčila sa im moja tvorba, takže sme sa dali dokopy.

Bude to prvý slovenský 3D film…

Ale na nete ste sa mohli dočítať, že sa chystá viacero filmov. Už sa to rozbieha, myslím, že už aj Česi nejaké tri filmíky pripravujú, aj so slovenskou koprodukciou. Vidno, že tvorcovia chcú objavovať. Určite je to skôr z marketingového hľadiska – nejaký ten zárobok navyše. To 3D je hlavne kvôli zábave ako kvôli výrazovému prostriedku.

Bude to len roztrojenie farieb, alebo sa chystáte film skonvertovať do 3D digitálu?

Sme dohodnutí s ruskou spoločnosťou, ktorá sa ponúkla skonvertovať Immortalitas do 3D. Už robili nejaké veci – reklamy a klipy. Oslovili nás s tým, že videli kúsok z filmu a páčilo sa im to. Ponúkli sa, že by si to chceli vyskúšať v nejakom väčšom projekte. To naše 3D je zatiaľ v štádiu, že určite bude, ale je to ešte stále otvorené. Film sa totiž pôvodne točil ako 2D, čiže aj svietivosť scén bola tak nastavená a je to tmavé. V decembri sa máme stretnúť v Moskve, kde by sme si mali pozrieť dve-tri scény, takže potom sa k tomu budem môcť vyjadriť bližšie. Ale aj tak som tomu rád, lebo môžeme vyskúšať veci, ku ktorým by sme sa inokedy nemohli dostať.

Fotogaléria:

Pavol Višňovský

Karol Csino

Immortalitas

Rytier

Immortalitas

Immortalitas postapokalyptické mesto