Recenzia: Vojnový kôň
Keď aj kone hrajú…
Po dobrodružnom Tintinovi prichádza do kín ďalší Spielbergov rodinný film z čias Veľkej vojny, paradoxne s väčším infantilným nádychom a oveľa menšou porciou akcie i napätia.
Spielberg a spol. upravil rodinnú divadelnú hru (nevidel som), ktorá vychádza z knihy (ktorú som tiež nevidel) o koníkovi menom Joey. Ten putuje Prvou svetovou vojnou, aby nakoniec po peripetiách na bojisku znovu stretol svojho pána – mladého chlapca Albieho (Jeremy Irvine), ktorý ho vycvičil v rodnom Devone (juhozápad Anglicka). Spielberga zaujala emocionálna stránka príbehu, teda priateľstvo, vzťahy a láska medzi koňom a človekom. Ostatné ide bokom. Toto je azda najdôležitejší aspekt filmu. Ide tu naozaj hlavne o koňa a jeho putovanie, pričom ostatné postavy sú len vedľajšie (až na chlapca, ktorý je s koňom najčastejšie… asi tak polovicu filmového času). Žánrovo sa už na prvý pohľad film trochu bije, pretože rodinný aspekt (po spielbergovsky často naivný a patetický) spolu s realitou vojny neveští nič dobré. Druhým faktom teda je, že nejde o žiadny vojnový film, na aký sme (a najmä od Stevena) zvyknutí.
Koník, potom ako ho Albertov otec (Peter Mullan) predá do armády, aby mali z čoho žiť, mení svojich majiteľov naprieč bojiskom a raz slúži i Nemcom. Načas sa akoby vracia do rodného kraja, keď ho nájde v mlyne mladé francúzske dievča Emily, ktorá sa o neho stará na farme svojho starého otca (Niels Arestrup). Avšak vojna si ho opäť nájde… Na jej konci už má Joey dokonca prezývku zázračný kôň, no je to len vďaka náhode, že sa vždy dostal do rúk dobráka, či to bol Nemec, či spojenec, ktorý sa o neho postaral. Dobrosrdečnosť prekrýva krutosť vojny, ktorú my priamo prakticky nevidíme (čo bude mnohým divákom vadiť). Príkladom je poprava mladých chlapcov, ktorá sa v kľúčovej chvíli skryje za lopatu mlyna.
Naproti tomu má film úchvatnú výpravu. Na Joeyho putovanie krajinou i spustošenou zemou sa pozerá dobre. Obraz je kontrastný a jeho farebnosť a presvietenosť len dodáva na dramatičnosti (čo ide často ruka v ruke s gýčovitosťou). Hudba 80-ročného Johna Williamsa znie dosť často, čo je len a len pozitívum. Všetko je to taký Spielbergov štandard až na jednu vec. Prvý raz máte dojem, že kôň niekedy naozaj hrá. Joeyho “hralo” 13 koní (museli ich nalíčiť aby vyzerali rovnako) a jeden z nich – Finder vraj preukazoval nadmerné emočné schopnosti. Neviem, či je to talent zvieraťa, alebo talent jeho cvičiteľa, či jednoducho režisérov kumšt. Bohužiaľ, hoci je film nadštandardne kvalitne spracovaný a štylisticky zapadá do skoršieho obdobia, čo mám rád, dopláca na presladenosť príbehu. Mne jednoducho Spielberg viac sedí v žánri sci-fi…
MOJE POCITY:
príbehu a hlavne predlohe sa dá vyčítať hocičo, spracovanie je ale opäť známkou profesionality a kvality tímu okolo Spielberga. Záležať tak bude najmä na vás, či máte radi pre-emočné drámy na úkor napätia a akcie
Hodnotenie:






































