Zo začiatku som si myslel, že je to nejaký predfilm a veľmi zlý vtip. Ale moje obavy sa postupom času oprávnene zväčšovali, až nadobudli presvedčenie, že Jakubovi Kronerovi by mali na nejaký ten čas zakázať robiť filmy a veľmi decentne mu vysvetliť, že film nie je divadlo, založené na neustálom „kecaní“ a okomentovávaní všetkých možných javov v okolí („no tu nie je žiadna práca“), lebo práve na to máme kameru a zvyšok sa má nechávať na divákovi samotnom. Tu máte pocit, akoby sa včera dopísal scenár a predvčerom sa začalo natáčať.

Na Lidice si z dejepisu spomínam ako na drásavú a zdrvujúcu udalosť vykonanú neprávom po atentáte na protektora Čiech a Moravy Reinarda Heydricha. Dráma nerozlučne spätá s vojnou a pevne vsadená do spoločensko-politického kontextu sa na plátne javí úplne inak ako očakávali diváci. Je spracovaná prostredníctvom ľudských osudov ľudí, samozrejme nechýbajú kľúčové udalosti priebehu štyridsiatych rokov, no celý dej i samotné vypálenie dediny sledujeme ako niečo, čo postretlo Lidičanov.

K tomuto filmu som sa dostal až po dlhšej dobe, keď už v multiplexoch film nebeží a pesnička sa pomaly vytráca z rádií. Ovplyvnený názormi známych a atmosférou Kirschnerovej skladby som film bral ako možný krok kupredu. Omyl. Zase sme tam kde sme boli.

Už je to pár rokov, čo bola táto téma spracovaná česko-slovenskými filmármi. Toto kvalitné spracovanie rovnomennej knihy Martina Petráška som najprv hlúpo odignoroval a až keď mi prišla pozvánka na novinársku projekciu všimol som si, že ide o slovenský film so sľubom v názve a nádejou v pomedzí ostatných našich filmov. Začiatok bol rozpačitý, no čoraz viac na to človek pozeral, zisťoval, že sa konečne dá na to dívať a vnímať ako plnohodnotný film.

Vďaka Filmovej Noci 2008, ktorú sme zažili z 24. na 25.10 si diváci mohli pozrieť viacero filmov. My sme videli tri a prvý z nich, z ktorého prinášame pocity je český Nestyda …