Aj tento rok bude poznačený úžasným filmovým sci-fi začiatkom (aj keď je už mesiac apríl). Zdrojový kód sa dosť rýchlo priblížil k Počiatku. Má niekoľko podobných rovín, ktoré stále objavujete, má vypovedaný záver, ale ten je trochu zvláštny. Aj sa pri ňom zamyslíte a budete spätne hľadať odpovede, ktorý svet žijete.

Môžem tvrdiť, že tentokrát sa už Jason Reitman, režisér “malých veľkých” filmov ako je Juno, či Ďakujeme, že fajčíte, dostal do prvej ligy. Film prakticky nemá chybu a záleží len na tom, či na vás účinkuje úsmev a kukuč Georga Clooneyho.

Žeby sa stalo, že po dobre dlhej dobe sa zas začali tvoriť filmy, aspoň s minimálnou pointou? Ak toto vyšlo z dielne americkej produkcie, tak môžeme otvárať šampanské. A ak sa vám zdá, že točím dookola úspech filmu, tak sa vám ospravedlňujem. Ale konečne som sa aj bál. A bál doslovne. Je pravda, že par krát kamarát čo bol so mnou zjačal viac ako cele kino, a potom mal ešte minútu zásek a opakoval :“ Ježiš ja som sa zľakol, Bože, toto bolo hustéééé, uf ….uf“. Takže mali sme v kine aj element, ktorý nesmie chýbať a to je človek, ktorý bude strašiť zvyšok kina svojim citovým prejavom. Ale vráťme sa k filmu.

Hneď na začiatku ma upútal názov. Dieťa, ktoré rado chodí v pyžame? Alebo dieťa, ktoré nerado vstáva? Mal som pocit filmu plného napätia, prekvapení a odhaľovaní dobrodružstiev, lebo predsa z názvu ide o dieťa. V týchto bodoch som sa nemýlil.